.….Diskusie,  vyvolané vládnym návrhom na vyhlásenie jednorazového štátneho sviatku k príležitosti stého výročia Martinskej deklarácie, sú názornou ukážkou mýtov, z ktorých sa stokrát zopakovaním stala pravda. Opäť sa objavujú rôzne, nacionalizmom podmienené interpretácie existencie Československa, ako aj komentáre, ktoré síce vedome nevyrastajú z nacionalistického podhubia, no sú jeho produktom. Komentátori tak replikujú minulé heslá politickej propagandy, ktorých cieľom bolo použitím demagógie vyvolať masovú mobilizáciu voličstva tej-ktorej politickej strany.

…..Vláda  odobrila jednorazový štátny sviatok pri príležitosti stého výročia prijatia Martinskej deklarácie, resp. Deklarácie slovenského národa. Dokument prijali na zhromaždení v Martine dva dni po vzniku Československa, 30. októbra 1918. Aj historici, ako DUŠAN KOVÁČ považuje krok vlády za nezmyselný. “Martinskú deklaráciu nespochybňujem, no vznik Československa je pre moderné dejiny najvýznamnejší dátum vôbec” .

……Deň 28. október 1918 ako mimoriadny, sviatočný, pripomínajúci vznik Československa a pamiatku na jeho hlavných protagonistov T. G. Masaryka, M. R. Štefánika a E. Beneša sa snažili vygumovať z verejnej pamäti už mnohí.

…..Na potrebe očierniť a zavrhnúť jeho myšlienkový základ – demokraciu, pracovali od jesene 1938 do jari 1945 ľudáci paralelne s hlasnou časťou nastupujúcich českých druhorepublikových a protektorátnych elít.

…..Už počas vojny sa k nim pridal G. Husák so svojou skupinou komunistov, ktorí sa nádejali na okamžité povojnové „sovietske Slovensko“, aj ich českí súdruhovia, ktorí zásluhy zakladateľov republiky dávno popierali tým, že vraj „Československo vzniklo vďaka Veľkej októbrovej socialistickej revolúcii“. V 50. rokoch by ste dátum jeho vzniku hľadali v kalendári sviatkov márne. Prekryli ho výročím „dňa znárodnenia“.

…..Z našich dejín mali zmiznúť pozitívne zmienky i o mnohých ďalších, ktorí za Československo a demokraciu dlhodobo zápasili. Nešlo pritom len o politikov, ale i vojakov, ktorí boli počas II. svetovej vojny na západných frontoch, mnohých na východnom fronte a aj v domácom odboji, ak sa stavali proti komunistom.

História občianskych odbojových organizácií na Slovensku, akými bola napríklad Flora a Justícia, sa na chvíľu vynorila „z ilegality“ v roku 1968, aby sa opäť po 21. auguste ponorili do tmy. Podobné to bolo s reálnymi dejinami Slovenského národného povstania ako vojenskej akcie, pripravovanej ilegálnym Vojenským ústredím s jasným politickým cieľom obnovy demokratického Československa.

Pre nevhodnosť postáv bolo SNP takmer vyľudnené, nútené ticho sa dotýkalo tisícok osôb, od veliteľov po sestry Červeného kríža.

Realitu, že hlavnou autoritou vojakov z Povstania bol vtedajší prezident republiky Beneš ako hlavný veliteľ československej armády, a nie (medzičasom tiež prezident) Husák a jeho dobová autorita Stalin, a že cieľom Povstania bola obnova demokracie, a nie zavedenie komunizmu, bolo treba poprieť.

Ľudí, ktorí sa tejto oficiálnej verzii dejín odmietali podriadiť, potom označovali za „buržoázne elementy“ a „čechoslovakistov“, ako keby na tých slovách bolo niečo hanlivé. Historici a žurnalisti, ktorí si dovolili ich zásluhy v období uvoľnenia v 60. rokoch aspoň opatrne vyťahovať na verejnosť, boli na dvadsaťročie umlčaní a viaceré ich pracoviská boli zlikvidované.

Až počas ďalšej vlny politického uvoľnenia, v čase perestrojky, sa podarilo presadiť v Bratislave malý zázrak – k blížiacemu sa 70. výročiu republiky bola v roku 1988 odhalená pred budovou Slovenského národného múzea staronová socha leva, symbolu československých légií, a pred ním socha Štefánika. Po roku 1989 sa tomuto významnému dejateľovi v Bratislave vrátila aj ulica, za komunizmu premenovaná na Obrancov mieru.

V niektorých mestách sa podarilo dostať na mapu aj ulice pomenované po T. G. Masarykovi. V hlavnom meste ju ešte nemáme, no z iniciatívy „čechoslovakistov“ sa podarilo aspoň osadiť jeho sochu.

Do tretice však stále jeden chýba. Človek, ktorý pre Slovensko vybojoval od veľmocí dve veľmi významné (či skôr obrovské) veci. Edvard Beneš – prvý československý minister zahraničných vecí a druhý československý prezident. Jedným z jeho, a tým aj našich spoločných víťazstiev, bolo zakotvenie oficiálneho názvu územia odtrhnutého od Uhorska – Slovensko – v mierových zmluvách z rokov 1919/1920.

S tým súviselo uznanie československých hraníc – teda i hraníc Slovenska – s Maďarskom, ktoré pred vznikom Československa neexistovali a do ktorých sa vrátilo územie Slovenska aj po druhej svetovej vojne. Aj to bolo výsledkom neúnavnej Benešovej snahy o anulovanie Mníchovskej dohody a tým i Viedenskej arbitráže.

Tomuto čestnému a neuveriteľne pracovitému človeku vzdal v roku 1951, v čase vrcholiacej studenej vojny, poctu Winston Churchill  slovami, že „vo všetkých svojich úvahách a úmysloch vytrvalo presadzoval hlavné zásady, na ktorých je založená západná civilizácia, a vždy bol verný veci svojej vlasti, v ktorej bol popredným politikom viac než dvadsať rokov. Bol majstrom každodennej politiky a diplomacie“.

V roku 1989 bolo v mnohých hlavách československých občanov dejepisné vzduchoprázdno, ktorého dôsledky trvajú. Môžeme zaň „ďakovať“ už nielen vyučovaniu dejepisu v školách do novembra 1989, ale i tomu súčasnému. Na Slovensku majú školstvo v rukách dlhé roky SNS a Smer.

Pri vzdávaní úcty naozajstným politikom, štátnikom, osobnostiam 28. októbra 1918, ktorí si dokázali robiť svoju prácu na všeobecný prospech, zriadiť a dvadsať rokov udržať funkčný demokratický štát, pričom na Slovensku ho budovali takmer od nuly, by sa táto politická reprezentácia asi naozaj cítila nesvoja.

– – –

Monitor:

Vraziť klin medzi Slovákov a Čechov – to bola jediná nádej Uhorska ako prežiť.

Čechoslovakizmus nebol výmysel

Myšlienka československej vzájomnosti, na ktorej bola postavená koncepcia tzv. čechoslovakizmu, nie je žiadnou ilúziou. Jej korene siahajú do hlbokej minulosti a sú priamo vpísané do našej DNA. Jej propagátormi boli Ján Kollár či J. P. Šafárik a aj po kodifikačnom akte štúrovcov zostala myšlienka o jedinečnej blízkosti Slovákov a Čechov stále živá.

Tu treba spomenúť S. H. Vajanským uvádzaný fakt, že mnohí velikáni nášho kultúrneho a politického života propagovali československú vzájomnosť i tým, že aspoň v časti ich tvorby použili ako literárny jazyk češtinu (napr. Palárik, Lichard, Radlinský či Kuzmány).

Ešte aj Hurban, dubisko okolo ktorého sa po Štúrovej smrti sústredil slovenský národný život, vydal v čase tvrdého protislovenského útlaku svoj almanach Nitra v rokoch 1876 -1877 v češtine.

Táto spontánna náchylnosť slovenskej spoločnosti hľadať oporu v čase hlbokej krízy v českom prostredí je dokumentovaná aj množstvom slovenských študentov, ktorí v čase uhorských represií našli útočisko na českých školách.

V Prahe tak vďaka tomu vyrástla národne uvedomelá generácia, združená v študentskom spolku Detvan. Stačí uviesť iba najvýznačnejších členov tohto združenia, aby bol zrejmý význam exodu slovenského študentstva do Čiech a na Moravu pre náš ďalší politický a kultúrny život: M. R. Štefánik, V. Šrobár, M. Kukučín, M. Schneider-Trnavský, J. G. Tajovský, L. Nádaši-Jégé a iní.

Pre Detvancov nebola československá myšlienka žiadnym klamným predpokladom bola tmelom ich združenia a náplňou ich pôsobenia.

Angažovaní za Slovákov

Jedinečnú blízkosť Slovákov a Čechov možno jasne dokumentovať aj v rovine praktickej politiky. Keď tvrdé protislovenské represálie zo strany uhorských orgánov paralyzovali náš národný život a keď viacerí jeho predstavitelia skončili v uhorských žalároch, pomocná ruka nám bola opäť podaná spoza rieky Moravy.

Tu treba uviesť najmä prednáškové turné neskoršieho vodcu autonomistického hnutia Andreja Hlinku z roku 1907. Davy českých ľudí počúvali o národnostnej a politickej situácii v Uhorsku a spontánne prejavovali svoju solidaritu so Slovákmi.

Český klérus spisoval petície proti zneužívaniu náboženskej autority na maďarizačné účely a v novinách vychádzali krajne kritické články o situácii v Uhorsku. Vznikali aj finančné zbierky na pomoc obetiam uhorskej politiky a slovakofilstvo sa stalo štandardnou súčasťou mnohých českých politických prejavov.

Jedným z vrcholov angažovania sa českej politiky v prospech Slovenska bolo prijatie tzv. Trojkráľovej deklarácie z januára 1918. V nej sa českí ríšski poslanci a verejne činné osoby vyjadrili za uplatnenie sebaurčovacieho práva v rakúsko-uhorskej monarchii.

Toto verejné vystúpenie získalo medzinárodný ohlas. O to dôležitejšie preto bolo, že sa deklaráciou poukázalo i na postavenie Slovákov v Uhorsku: “Slovenská větev naše stala se pak obětí brutálnosti maďarské a neslýchaného násilníctví ve státe, jenž přes všechny zdánlivě konstituční formy zůstává nejtemnějším koutem Evropy.”

V čase, keď na Slovensku panovala tvrdá cenzúra a keď náš politický život ustúpil v dôsledku mocenského tlaku do pasivity, zazneli tieto tvrdé, no pravdivé slová a dostali sa do uší celého sveta.

Protičeské Uhorsko

Uhorská vláda reagovala podráždene. Dlhodobo sa na myšlienku československej vzájomnosti dívala s nedôverou, tušiac, že z nej potenciálne môže vzniknúť výbuch, ktorý Uhorsko roztrhá.

A prečo bola československá myšlienka taká nebezpečná? Nuž preto, že bola po stáročia pestovaná a spontánne medzi ľuďmi rozšírená. V očiach uhorskej vlády tak táto idea nebola žiadnym klamlivým predpokladom, ale smrteľným nebezpečenstvom.

Keď sa preto na sklonku roku 1918 rozhodovalo o našom ďalšom osude, vyvíjali prouhorské kruhy enormné úsilie, aby Slovákov a Čechov od seba vzdialili.

Na celom Slovensku sa objavovali protičeské letáky, v ktorých boli Slováci strašení údajným počešťovaním, stratou viery či českým banditizmom. Vraziť klin medzi Slovákov a Čechov – to bola jediná nádej Uhorska ako prežiť. A jedinou nádejou to bolo preto, že gravitačné tendencie medzi Slovákmi a Čechmi, pestované počas dlhého obdobia a šíriace sa medzi masami slovenského a českého ľudu, smrteľne ohrozovali záujmy uhorskej panujúcej triedy.

Čechoslovakizmus nie je počeštenie

Keď sa nakoniec definitívne rozhodlo o tom, že Československo bude skutočnosťou, celkom logicky sa za ideologický základ nového štátu zvolila myšlienka československej vzájomnosti, ktorá vďaka Masarykovi a jeho družine získala silné republikánske a demokratické smerovanie.

V československej myšlienke a v čechoslovakizme ako ideológii, ktorá je na tejto myšlienke postavená, nemožno vidieť žiadnu snahu o opanovanie Slovenska českým štátom. Úplne scestné je preto prirovnanie vzťahu Čechov a Slovákov v ich spoločnom štáte k vzťahu dnes bojujúcich Rusov a Ukrajincov.

Aj keď sa v českej akademickej obci vždy vyskytovali marginálne názory o tom, že slovenčina je zbytočný balast a Slováci by sa mali vrátiť k literárnej češtine, tento názor nikdy nebol štátom preferovaný.

Idea čechoslovakizmu teda neznamenala počeštenie, čoho najlepším príkladom je jazykový zákon z čias 1. ČSR. V jeho prvom odseku sa uvádza, že úradným jazykom republiky je československý jazyk, pod čím však zákonodarca rozumel, že v českých zemiach sa úraduje spravidla po česky “a na Slovensku zpravidla po slovensky. Slovenské úřední vyřízení k podání českému nebo úřední vyřízení české k podání slovenskému pokládá se za vyřízení, jenž stalo se v jazyku podání”.

Čechoslovakizmus tak stanovoval úplnú rovnoprávnosť slovenského a českého jazyka. Správnu definíciu čechoslovakizmu poskytol jeden z jeho hlavných slovenských predstaviteľov Ivan Dérer: „Čechoslovakizmus miernil šovinizmus, a to tak na českej, ako aj na slovenskej strane“.

On obstrihoval krídla českého nacionalizmu, aby vo svojom nacionálnom rozlete nezabudol, že vedľa svojho češstva tvorí so Slovákmi jedon nacionálny celok a stále upomínal Slovákov, aby ich nacionalizmus neprekročoval hranice, kde nacionalizmus prestáva byť nacionalizmom a vstupuje do fázy šovinizmu.”

V čase postupného budovania európskej identity ako nadstavby identity národnej nám československá myšlienka nemusí byť taká vzdialená, aby sme ju spolu s Tkačenkom označovali za klamlivú.

Ak sa Európanom môže cítiť Portugalec, Fín i Chorvát, nemožno tak ľahko odbiť pokus sformovať jednotiacu politickú identitu Slovákov a Čechov na platforme demokratickej politiky z čias prvej ČSR. Že tento pokus v minulosti skrachoval, na tom má kardinálny podiel agresívna politika Hitlerovho Nemecka a nič iné.

– – –

Prečítajte si tiež: Historik: Jednorazový štátny sviatok na deň Martinskej deklarácie je nezmysel