100. výročie prijatia ústavy Československej republiky
Keď vyhlasoval predseda Národnej rady Slovenskej republiky termín parlamentných volieb, možno si ani neuvedomil, aký symbolický termín sa mu podarilo stanoviť. 29. februára 2020, kedy sa uskutočnia u nás ďalšie parlamentné voľby, uplynie presne 100 rokov od prijatia Ústavy Československej republiky. 29. február 1920 bol pre prvú Československú republiku (ČSR), ako ju nazvali historici, významný a zásadný dátum.
Ústavná listina je pre každý štát zásadným dokumentom, výnimkou nebola ani prvá ČSR, práve naopak. Februárová ústava z roku 1920 bola prijatá ako ústavný zákon č. 121/1920 Sb. z. a n. Nadväzovala na dočasnú ústavu z poprevratového obdobia a umožnila uskutočnenie prvých všeobecných demokratických parlamentných volieb v medzivojnovej ČSR v apríli 1920.
Táto ústava z roku 1920 sa pripravovala v dvoch odborných skupinách – v parlamente (v ústavnom výbore Dočasného národného zhromaždenia) a vo vláde (v legislatívnej sekcii ministerstva vnútra). Predsedom ústavného výboru Dočasného národného zhromaždenia bol hlavný tvorca dočasnej ústavy, sociálny demokrat Alfréd Meissner.
Vo vláde viedol legislatívnu sekciu ministerstva vnútra profesor štátneho práva Právnickej fakulty Univerzity Karlovej Jiří Hoetzel. Špeciálny podvýbor mal pripraviť návrh ústavy do podoby, aby mohol byť predmetom rokovania ústavného výboru.
V tomto špeciálnom podvýbore pracovali Meissner, Bouček, Hnídek, moravský národný demokrat Jaroslav Stránský a slovenský pročeskoslovenský katolík a spoluautor Martinskej deklarácie Karol Anton Medvecký. Podvýbor predal výsledky svojej práce plénu ústavného výboru 8. januára 1920.
Najužšie jadro prípravy ústavy potom tvorili: sekčný šéf Hoetzel, spravodajca ústavného výboru Bouček, ďalej Weyr a Meissner. Na diskusii sa podieľali i významní a vplyvní vysokí politici, napr. prvý predseda čs. vlády Karel Kramář, minister vnútra Antonín Švehla i samotný prezident Tomáš Garrigue Masaryk.
Ústava mala len 23 strán
Ústavná listina bola rozdelená na 6 hláv a 134 paragrafov, mala len 23 strán. Po preambule boli v prvej hlave všeobecné ustanovenia, ďalšie hlavy sa venovali zákonodarnej, výkonnej a súdnej moci, 5. hlava sa týkala občianskych práv a povinností a posledná 6. hlava ochrane menšín.
Ústava mala patriť medzi tzv. „tuhé“, lebo meniť ju či doplňovať mohla len 3/5-ová väčšina Národného zhromaždenia. Základnou ideou jej tvorcov bolo, aby sa stala „večnou“ ústavou, akou bola ústava USA.
V zásadných otázkach vychádzala prvorepubliková ústava z klasickej teórie o demokratickej správe spoločnosti. Proklamovala ľud ako zdroj a zároveň i účel všetkej moci, človeka považovala za slobodného občana štátu, ktorý má rovnaké práva a slobody.
Ustanovovala zastupiteľskú demokraciu, t. j. že ľud mal svoju moc uskutočňovať prostredníctvom slobodne volených zástupcov tvoriacich najvyšší zákonodarný zbor – Národné zhromaždenie.
Vychádzala z klasického princípu deľby moci ako najlepšieho ručiteľa demokracie, a to na moc zákonodarnú, výkonnú (delenú na právomoci vlády a prezidenta) a súdnu, zaručujúcu nezávislosť celej sústavy súdov.
Inšpirácia z Francúzska i USA
Tvorcovia československej (čs.) ústavy sa inšpirovali francúzskou ústavou (najmä v pojatí parlamentnej činnosti) a americkou (vo všeobecných princípoch rozdelenia moci, preambula bola takmer totožná). V paragrafoch občianskych slobôd bola inšpiráciou predlitavská ústava z roku 1867, tvorcovia čs. ústavy sa inšpirovali aj anglickým, nemeckým či švajčiarskym príkladom.
Ústava mala byť rámcová a doplňovaná zákonmi vydávanými v jej duchu. Vychádzala z idey, že Československo je výsledkom národného oslobodenia a v tomto zmysle je národným štátom, ako to bolo uvedené v preambule.
Je určite zaujímavé a zároveň paradoxné, že v tejto ústave sa nenašiel priestor pre politické strany, hoci, ako je známe, v prvej republike zohrávali práve politické strany v spoločensko-politickom živote dôležitú úlohu.
Na nich spočívala totižto stabilita ústavného systému ďaleko viac než pred prevratom a politické straníctvo v prvej ČSR doslova bujnelo. Neexistoval ani žiadny predpis, ktorý by stanovil podmienky vzniku politickej strany.
Jediná norma z roku 1933 (zákon č. 201) bola venovaná zastaveniu činnosti a rozpusteniu politických strán (neskoršie dvakrát novelizovaná). Vynútila si ju nutnosť zakázať nacistickú stranu v ČSR (DNSAP), ktorá sa hlásila k Hitlerovi a nacistickej NSDAP.
Následný vývoj v Československu ukázal, že táto čs. ústava z roku 1920 bola úspešnou, hoci uzákoňovala centralistický model usporiadania štátu v duchu dobového čechoslovakizmu. Nebola zásadne zmenená, len doplňovaná, napr. ústavným zákonom o autonómii Slovenskej krajiny prijatým Národným zhromaždením 19. novembra 1938 (uverejnený v zbierke zákonov pod číslom 299/1938 Sb. z. a n.). Táto ústava platila aj po obnovení Československa roku 1945, až do mája 1948, kedy ju nahradila prvá komunistická ústava z mája 1948.
Prijatie ústavy z 29. februára 1920 umožnilo vypísanie prvých všeobecných demokratických volieb vo vtedajšom Československu, ktoré sa uskutočnili 18. apríla 1920 do poslaneckej snemovne a 25. apríla 1920 do senátu.
Na Slovensku to boli prvé všeobecné a demokratické voľby vôbec, prvý raz mohli voliť i ženy, dovtedy vec nevídaná. Zvíťazila v nich Československá sociálnodemokratická strana robotnícka, ktorú volilo 1 590 520 voličov (25,7 %), získala 74 poslaneckých mandátov.
Ako sa schvaľovala prvá československá ústava
Poslanecké rokovania boli búrlivé aj pred sto rokmi. Schvaľovanie jednej z najliberálnejších ústav svojej doby sprevádzali spory. Napriek neistým začiatkom sa konečná podoba ústavy v tej dobe zaradila svojou demokratickou povahou medzi najvyspelejšie na svete.
Už v druhej polovici apríla roku 1920, necelé dva mesiace po schválení základného zákona štátu, by ste mohli spozorovať v radoch pred volebnými miestnosťami aj ženy. Počas prvých parlamentných volieb mohli nielen Češky a Slovenky, ale aj Maďarky, Rusínky či Nemky žijúce na našom území vyjsť k urnám a odvoliť na základe rovného, priameho a tajného hlasovacieho práva.
Volebné právo žien sa síce podarilo dostať do ústavy, nebolo to však jednoduché. Niektorí slovenskí, ale aj českí poslanci začiatkom 20. storočia tvrdili, že dať právo voliť ženám by mohlo byť rizikom. Obávali, že by slovenské ženy mohli hlasovať podľa názoru ich kňaza. Kazateľnice tak podľa nich mohli určovať smer Československa.
Navrhovali preto, aby sa slovenské ženy najprv naučili žiť občianskym životom – volebné právo im chceli dať až po prvých desiatich rokoch od vzniku ústavy alebo v druhom volebnom období.
Inteligentná žena nie je netvor
Rovnoprávnosť žien sa stala aj témou reči poslankyne Luisy Landovej-Štychovej. Ešte 28. februára počas rokovania o ústave utvrdzovala svojich kolegov v správnosti rozhodnutia dať ženám volebné právo.
„Obhajcovia výsad pohlavia sú krvavými dejinami ľudstva usvedčení, že schopnosti mužov samy osebe k udržaniu spoločnosti nestačia, že to vyžaduje záujem spoločnosti, aby ženy priniesli do vedenia svoje plus, svoju bystrosť, schopnosť rýchlej a správnej orientácie, ktorú mnohí muži tak radi ponižujú na obyčajný inštinkt, a konečne – svoj takt a priamočiarosť.“
Dostala sa aj k biologickým argumentom, prečo je žena rovnako hodnotná ako muž. Od embryologických poznatkov prešla až k hmotnosti ženského mozgu či k vyvracaniu výrokov, že inteligentná žena by mohla byť netvorom.
„Uvedomelá žena túži predovšetkým po hmotnom, duševnom a hlavne po citovom oslobodení od muža. Túži po svojom vlastnom, osobnom živote, po voľnom sebaurčení, chce ísť životom nezávisle a v mužovi si praje spoznať svojho kamaráta, svoju lásku napríklad, ale nikdy domýšľavého protektora alebo sebeckého pána,“ povedala v sneme.
Napokon sa v dôvodovej správe, ktorá mala vysvetliť rovnoprávnosť medzi ženami a mužmi zakotvenú v ústave, ocitla jediná veta: „Rovnoprávnosť oboch pohlaví pri voľbách do Národného zhromaždenia netreba podľa vlády odôvodňovať.“
Z Ústavnej listny Československej republiky z roku 1920:
„My, národ Československý, chtějíce upevniti dokonalou jednotu národa, zavésti spravedlivé řády v republice, zajistiti pokojný rozvoj domoviny československé, prospěti obecnému blahu všech občanů tohoto státu a zabezpečiti požehnání svobody příštím pokolením, přijali jsme ve svém Národním shromáždění dne 29. února 1920 ústavu pro Československou republiku, jejíž znění následuje.“
Komandovanie ulicouy
Poslanci prišli na rokovanie s vlastnou predstavou o ústave. Nakoniec zvíťazil kompromis.
Pôvodný návrh ústavy hovoril aj o odluke cirkvi od štátu. Postavili sa jej však viaceré strany a napokon sa od návrhu ustúpilo.
Hlučne sa diskutovalo aj o jazykovom zákone, ktorý presiakol aj do celospoločenskej diskusie. Na 28. februára boli dokonca zvolané protesty v blízkosti Národného zhromaždenia. Jeden z poslancov v tejto súvislosti pripomenul slová Tomaša Garrigua Masaryka: „Ja sa ulicou komandovať nedám!“
„Všetci (sme) svorne usilovali o to, aby sa prípravy a práce na vybudovaní našej republiky konali cestou dohody, konali sa cestou pokojnou a myslíme si, že v tomto smere nemožno odpustiť a nemožno s pokojom znášať, aby sme za všetko toto úsilie vzájomnej spolupráce ku koncu stáli pred tým, že by sa mala robiť ústava na ulici. Páni, ak chcete ústavu robiť na ulici, sme vám k dispozícii, ale potom tá ústava bude vyzerať inak, ako vyzerá dnes,“ odkázal vtedy poslanec Stivín národným demokratom, ktorí protest zvolali.
Odchody porazených
Problém s jazykovým zákonom mal viacero rovín, od toho, či má byť jazyk nazývaný „oficiálnym“ alebo „štátnym“, až po používanie jazyka na administratívnych miestach a to, či ho nazývať československým alebo českým a slovenským.
František Peroutka vo svojej knihe Budování státu píše, že situácia vyústila až do momentu, keď bol zamietnutý návrh jazykového zákona vtedajšieho predsedu vlády Karola Kramářa. Ten svoju prehru nezniesol a ostentatívne odišiel len niekoľko desiatok minút pred koncom hlasovania o podobe ústavy.
Jedeného z poslancov – Viktora Dyka nahnevalo odmietnutie navrhovaného zákona natoľko, že pri sčítaní hlasov zakričal: „To je hanba republiky!“ O chvíľu nasledoval Kramářa odchodom aj on, pretože sa dozvedel, že socialistickí poslanci chcú spievať na konci historickej chvíle „Rudý prapor“.
Práva pre všetkých
Zasadnutie, na ktorom sa poslanci v zápale boja za svoju vec dokázali pohádať aj uraziť a neraz bolo potrebné, aby predseda prosil o pokoj, však malo úspešný záver. Ústava bola považovaná za veľmi progresívnu – garantovala slobodu všetkým občanom bez ohľadu na to, akého sú pôvodu, štátnej príslušnosti, rasy alebo náboženstva. Pre krajinu, v ktorej po prvej svetovej vojne žilo veľa imigrantov, išlo o dôležitý krok.
„Ústava zaručovala mnohé práva všetkým obyvateľom bez ohľadu na občianstvo, čo bolo zvlášť dôležité v povojnových rokoch, keď mnohí ľudia nemali vysporiadané občianstvo, a tiež tu žili mnohí utečenci v politickom azyle, napríklad tí, čo utekali z Ruska pred boľševizmom a neskôr aj z Nemecka pred nacizmom.“
Predlohou dokumentu bola francúzska ústava, no väčšina inšpirácie pochádzala spoza „veľkej mláky“.
„Tvorcovia sa inšpirovali zásadami americkej ústavy, ktorá bola veľmi občianska, ‚ľudská‘. Vďaka nej sa mnohí Slováci a Česi počas pobytov v Amerike naučili napríklad využívať svoje občianske práva, zakladať spolky, prispievať do slobodnej krajanskej tlače. Navrátilci z Ameriky to potom všetko priniesli sem.“ vysvetľuje historíčka Zavacká dôvod pokrokovosti ústavy. „Celý komplex ústavy bol na svoju dobu veľmi kvalitný. Z dnešného hľadiska je naozaj obdivuhodné, ako veľmi sa dbalo na občianske práva a slobody a na ich záruky,“ dodáva.
Z Ústavnej listiny Československej republiky z roku 1920:
„Při tom my, národ Československý, prohlašuje, že chceme usilovati, aby tato ústava i všechny zákony naší země prováděny byly v duchu našich dějin stejně jako v duchu moderních zásad, obsažených v hesle sebeurčení; neboť chceme se přičleniti do společnosti národů jako člen vzdělaný, mírumilovný, demokratický a pokrokový.“
Jedna z najvyspelejších ústav na svete
„Myslím, že tento okamih, taký neskorý, by nebol najvhodnejší, aby som vás unavoval ďalšou rečou. A sám seba tiež. Myslím si však, že je predsa len mojou povinnosťou, aby som zdôraznil, že prijatím týchto ústavných zákonov vykonali sme kus dobrej, poctivej práce, s ktorou, myslím, môžeme byť spokojní, za ktorú sa nemusíme hanbiť ani pred Európou, ani pred tými, ktorí prídu po nás,“ skonštatoval pred pol štvrtou ráno 29. februára 1920 predseda Národného zhromaždenia Tomášek.
Zrejme to tak bolo – okrem toho, že sa ústava v tej dobe zaradila svojou demokratickou povahou medzi najvyspelejšie na svete, pre Slovákov je podľa Zavackej významná tým, že Slováci sa stali slobodnými a rovnoprávnymi občanmi.
„Slovenčina sa začala používať na úradoch aj na školách. Aj vidiecke deti začali študovať už nielen za farárov, ale vďaka štipendiám sa vzdelávali v mnohých univerzitných odboroch,“ konštatuje. Pripomína tiež, že Slováci mali veľké zásluhy na tom, že ústava vôbec mohla vzniknúť.
Počas vojny totiž mnohí mladí muži vstúpili do československých légií a tým prispeli k uznaniu československého štátu. „V zahraničí sa Slováci presadzovali aj v politike, napríklad vo Francúzsku sa koncom prvej svetovej vojny podieľali na vypracovaní a podpise mierových zmlúv, týkajúcich sa Československa.“
Za Československo ich s ministrom zahraničia Eduardom Benešom podpísal aj diplomat Štefan Osuský, rodák z Brezovej. „Zo Slovákov boli na parížskych rokovaniach oficiálne prítomní aj Fedor Houdek, Igor Hrušovský, Marian Blaha, Jozef Škultéty, Viliam Černo a Helena Turcerová-Devečková. Niektoré body z týchto parížskych zmlúv sa stali súčasťou československej ústavy. O ich zásluhách sa vie veľmi málo. Keďže to neboli ľudáci ani komunisti, do učebníc dejepisu sa dlho nehodili.“
MONITOR z Aktuálne sk
Najnovšie komentáre: